Tradice. Do jaké míry jde o hezkou, až roztomilou událost, která se po staletí každoročně opakuje? Do jaké míry může obhajovat násilí a snahu rituálně si podmanit určitou část obyvatelstva? Na německém ostrově Borkum loni zrušili tradici, při níž bili ženy kravskými rohy. Zvyk v mnohém připomínal české a slovenské Velikonoce. Lidem začalo vadit násilí na ženách, které často končily nepříjemnými zraněními. Právě na to poukázal ve své nejnovější performanci umělec TRAWART. Jeho komentář exkluzivně přinášejí Studentské listy.
Veľká noc je pre mňa každoročná pripomienka, aké absurdné veci vieme prijať len preto, že ich robili generácie pred nami. Táto performance vznikla z potreby reagovať. Nie moralizovať, ale zobraziť to, čo tu máme roky pred očami – a nevidíme, lebo to nazývame „sviatok“.
Nepotrebujem na to veľké vyhlásenia. Zaujímalo ma, ako by vyzeralo, keby sa symboly, ktoré sme si zvykli prijímať automaticky, ocitli v inom kontexte. Čo sa stane, keď „korbáč“ prestane byť súčasťou folklóru a stane sa objektom v priestore? Čo ak maska, ktorá nesie nápis „TRADÍCIA“, zakryje tvár a zároveň odkryje to, čo bežne nechceme vidieť?
Použil som kontrast: ženské telo v bielom – nevinnosť, pasivita. Proti tomu mužský prvok ako Ježiš–pohan, bič ako nástroj pokánia aj trestu. Čierna farba namiesto vody symbolizuje traumu, ktorú nemožno zmyť. A ako veľmi si zakrývame oči pred tým, čo nazývame hodnotami.
Pracujem s telom ako nosičom napätia. S dynamikou, ktorá je zároveň inscenovaná aj fyzická. Performance nie je doslovná – nie je to výklad tradície, ale jej materiálové rozobratie. Rozklad.
Tradícia nie je ospravedlnenie
Veľká noc sa roky tvári ako sviatok jari, života, obnovy. Ale stále v nej prežíva zvyk, ktorý by sme už dávno mali nechať za sebou. Bitie žien korbáčom a polievanie vodou je v koreňoch len manipulatívne násilie, ktoré si mnohí odmietajú priznať len preto, že sa na ňom vyrástlo.
Chlapci sa učia od detstva, že majú právo siahať na ženské telo len preto, že to tak „má byť“. Dievčatá sa učia, že musia vydržať, usmiať sa a byť vďačné. Za tie roky boli hranice posunuté – aj keď možno nechtiac. Dnes vidím, ako mizogýnia medzi mladými rastie. Neprichádza len od starších generácií. Mladí muži oprašujú staré vzorce, prezentujú to ako „tradičné hodnoty“.
Problém so vzrastajúcou maskulinitou u mladých spočíva v tom, že často ide o jej prehnanú, toxickú verziu, ktorá sa spája s agresivitou, potláčaním emócií a odmietaním akýchkoľvek prejavov zraniteľnosti. Spoločnosť a sociálne siete často tlačia mladých mužov do predstavy, že musia byť neustále silní, dominantní a bezcitní, inak ich okolie nebude brať vážne. Čo môže mať reálny dopad na ich správanie a vnímanie žien v každodennom živote.
Ďalším problémom je, že mnoho mladých mužov vyrastá bez zdravých mužských vzorov. Ak ich otec alebo iné autority v ich živote neprejavujú rešpekt k ženám, ale naopak ich vnímajú ako menejcenné alebo ako objekt uspokojenia, je pravdepodobné, že si tento postoj osvoja aj oni.
Potrebujeme viac pozitívnych vzorov, viac vzdelávania o emocionálnej inteligencii a menej glorifikácie agresivity a nadradenosti. Nie je to len o veľkonočnom pondelku. Je to o celkovom postoji spoločnosti k ženám. O tom, ako ľahko vieme násilie ospravedlniť, keď sa schová za tradíciu, vieru alebo zvyk.
Touto performance som chcel priamo ukázať, čo mi na týchto tradíciách vadí. Nezaujíma ma, či sa to niekomu zdá vulgárne, nevhodné alebo „proti kultúre“. Práve o tom to je. Ukázať veci tak, ako sú. Bez filtra.
Nejde o kultúru, ide o kontrolu
Tradícia, ktorá bije, nie je hodná zachovania. Nejde len o estetiku. Chcem, aby sa performance stala zrkadlom. Aby to ľudí nútilo prehodnocovať to, čo doteraz prijímali automaticky. Nie všetko, čo má korene, si zaslúži živnú pôdu. Vieme ospravedlniť akýkoľvek zásah, ak ho obalíme do folklóru alebo národnej identity.
A práve tu sa to spája aj so súčasným politickým prostredím. Slovenská politika sa čoraz viac opiera o frázy ako „tradičné hodnoty“, „národné záujmy“, „ochrana kultúry“. Ale v praxi to často znamená potláčanie inakosti, zastrašovanie, návrat k striktne rozdeleným rolám. Nejde o kultúru. Ide o kontrolu.
Je to aj otázka: čo všetko dokážeme vnímať ako normálne, keď je to zasadené do známeho rámca? A čo sa stane, keď ten rámec rozbijeme a posunieme do extrému? Umenie pre mňa nie je o odpovediach, ale o tom, že prináša obrazy, ktoré zostávajú v hlave aj po tom, čo sa zhasnú svetlá.
Ak niekoho tieto zábery vyrušujú, v poriadku. Možno práve v tom je ich sila.