V pondelok 18. 8. 2025 bol celý svet svedkom (po piatkovom summite Trump-Putin) neobyčajnej udalosti. Ukrajinský prezident pricestoval do Bieleho domu s európskymi lídrami (a Veľkou Britániou), aby prerokovali v piatok s Rusmi stanovené požiadavky potrebné pre to slávne slovo „mier“. Prezident Zelenskyj ukázal svoje karty – európskych lídrov, ktorí mu vyjadrovali podporu, brániac ho pred Bielym domom a jeho svetom.
Išlo o jeden z najväčších činov, ktorý Európania dokázali v posledných rokoch, ba priam desaťročiach vykonať, no mal iba čiastočný účinok. Za silnými slovami a bezpečnostnými garanciami sa skrýva neistota Európy a jej podcenené schopnosti, prameniace z opakujúcich sa chýb z minulosti. Nie je to však prvý, a asi ani poslednýkrát, kedy zažijeme podobný moment. V posledných dekádach sme my Európania zamrzli – vo vlastnej nejednotnosti a pohodlnosti. Európe sa podarilo vytvoriť najdemokratickejší systém na svete, ktorý ju naučil demokratickým obyčajom. Postupné zbližovanie krajín vyvrcholilo vysokým rastom životných podmienok, ktoré sú už v spoločnosti vnímané ako samozrejmosť. Jej krajiny žili roky v mieri a prosperite. Tieto faktory sa však ukázali byť Achillovou pätou Európy.
Demokratická pohodlnosť
Následkom tejto „demokratickej rozmaznanosti“ je zvyk, že Európa nevidí nič iné okrem slušnej diplomacie a vysokých životných štandardov. Keď však nastane kríza, ktorá si vyžaduje iné pravidlá hry a myslenia, naša európska jednota sa zo dňa na deň vytratí. Vidieť je to v časoch ekonomicko-sociálnych kríz, kedy si treba utiahnuť opasky a znížiť naše životné štandardy. (Eurokríza, migračná kríza, pandémia koronavírusu, Rusko…) V diplomacii sa znovu kvôli demokratickému mysleniu vytvorila ilúzia, že s každým treba jednať rovnako slušne, a tak nás budú brať vážne. Táto slepá viera v dobro a spravodlivosť sa ukázala ako fatálna v oblasti európskej bezpečnosti. (To si načrtneme hlbšie.)
Silným príkladom tohto problému je, mimo Číny a USA, predovšetkým na naše dvere stále silnejšie klopúci, veľký slovanský brat Rusko. Štát hodnoverne sa tváriaci, že v ňom stále platia „staré pravidlá a hodnoty“ z dávnych čias, čo je pravdivé – v tejto krajine je dodnes hlavným impulzom rešpektu a diplomacie sila. Neprihliada sa v nej ani na práva jednotlivca a jeho názory, ani na demokratické princípy a dialóg. Bolo tak vždy a v najbližšej dobe to aj tak zostane.
Tu sa Európa stretáva s krajinou, v ktorej platia iné pravidlá a má problém podľa nich hrať… Ukázalo sa to najmä v posledných desaťročiach pri „boji“ o Ukrajinu, pri ktorom sme ako Európania zlyhali. Fakt, že je to iba kvôli udržaniu jej vysokých životných štandardov a slušnej diplomacie, a túto chybu už raz Európa spravila, nám ukazuje už dnes prehliadaný zdroj informácií – dejepis.
Krym bol Sudety
Po protestoch na Maidane a následnom zvrhnutí vlády ukrajinského prezidenta Viktora Janukoviča, nastala na Ukrajine zmena kurzu smerom na Západ. Janukovič vtedy odmietol podpísať dohodu o prístupových rokovaniach s EÚ a rozhodol sa ísť k Rusku (do ktorého neskôr aj ušiel).
Vladimir Putin stratil spojenca a krajinu, ktorá chtiac či nechtiac plnila rolu „buffer zone“ medzi Ruskom a EÚ–NATO–Západom. Rozhodol sa preto konať a prísť na pomoc ruským menšinám na Ukrajine. Rusko vďaka „zeleným mužikom“ prišlo „oslobodiť“ Krym a následne pseudovyhláseniami nezávislosti podporilo vznik Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky. Krym bol obsadený, na východe Ukrajiny vojna a Západ? Západ? Haló, Západ?… uvalil takzvané „sankcie“, to znamená, Nemci budú pokračovať vo výstavbe Nord Stream 2, ropovod Družba naďalej fungovať a ruské nerastné bohatstvo importovať.
O 10 rokov – vojna.
Túto chybu však už Európa v minulosti urobila a zaplatila za ňu krvavú daň. Stalo sa tak vďaka francúzsko-britskej politike appeasementu britského premiéra Nevilla Chamberlaina. Jej cieľom bolo zachovať Európe mier za cenu malých ústupkov voči Adolfovi Hitlerovi. Prvým z nich bolo znovuvyzbrojenie Porýnia a tým porušenie Versaillskej zmluvy. Následne Anschluss Rakúska. A vyvrcholením v roku 1938 pri „o nás bez nás“ v Mníchove, kde boli nacistickému Nemecku odovzdané československé Sudety. Hlavným dôvodom vtedy vraj nebolo územie, ale „utláčané nemecké menšiny“. Mier Európe vydržal rok a následných päť rokov bola dejiskom krvavých bojov. Európa síce mohla Hitlera zastaviť už pri Porýní pomocou vojenskej sily, no nestalo sa tak. Naivne si myslela, že „Herr“ Hitler ich bude brať ako rovnocenných partnerov a pristúpi na deeskaláciu. Jediný, kto v tej dobe vedel, že treba bojovať, bol Winston Churchill. Vďaka nemu sa Británia Hitlerovi nevzdala, bojovala a Európe pomohla k víťazstvu.
Žiaľ, náš amatérizmus s dejepisom sa ukázal aj v hodine dvanástej, keď Rusko Ukrajinu napadlo v plnohodnotnej invázii v roku 2022. Vtedy Nemci dúfali, že to rýchlo prehrmí a budú môcť ďalej dovážať lacný plyn, Francúzi chceli „appeasementovo“ rokovať a jedine Briti na čele s Borisom Johnsonom sa postavili jasne na stranu Ukrajiny a začali posielať zbrane. Autor tohto textu má na Borisa Johnsona rozporuplné názory, ale tu sa ho musí zastať. Britský premiér – ako jediný – vedel, ako sa má správať a videl paralely jeho pozície voči Putinovi a Európe, rovnako ako ich videl aj Winston Churchill voči Hitlerovi. (Sám Churchilla obdivuje a napísal o ňom knihu.)
Historické ponaučenie
Štandardy a hodnoty, v ktorých žijeme, nie sú samozrejmosťou. V špecifických situáciách sa musíme naučiť tieto štandardy – dočasne – znížiť, aby sme ich zachránili ako celok. Naša mentalita pramení z pohodlia a diplomatického myslenia a udalosti z minulosti, či blízkej alebo ďalekej, sú dôkazom toho, že je to pasca.
Naša nedôvera v samých seba je umelá bariéra, brániaca nám v našom potenciáli. Deje sa to aj dnes a najlepšie to vystihuje vyjadrenie poľského premiéra Donalda Tuska: „500 miliónov Európanov žiada 300 miliónov Američanov, aby ich ochránili pred 140 miliónmi Rusov.“ Nie sme si vedomí svojej sily. Napriek chybám sme sa ale nakoniec dokázali spojiť proti Hitlerovi a poraziť ho. Dokázali sme zhodiť Berlínsky múr a ukončiť diktatúru Sovietskeho zväzu. Dokázali sme založiť a vybudovať projekt Európskej únie, ktorá nemá nikde na svete obdobu. Projekt, ktorého piliermi sú demokracia a sloboda, formujúce sa solidárnym spolužitím európskych národov. Vďaka nemu sa z hraníc štátov stali iba čiary a z nás Európania.
Ak si budeme uvedomovať nielen svoje prednosti, ale aj slabosti, dokážeme sa uplatniť v dnešnom veľkom globalizovanom svete a stať sa symbolom pre ostatné krajiny na ceste k slobode a mieru.