Ľudáctvo je historicko-politický fenomén na Slovensku, ktorý nemožno považovať za jednotnú ideológiu. Ide skôr o špecifický druh populizmu s hlbokými koreňmi v dejinách slovenského národa, ktorý nadobudol rôzne podoby a politické smery od prvej polovice 20. storočia až do súčasnosti.
Pôvod a historický kontext
Termín „ľudáctvo“ vychádza zo slovenského slova „ľud“ a je spätý so starogréckym pojmom „démos“ označujúcim ľud. Historik Miloslav Szabó upozorňuje, že napriek jazykovej podobnosti s demokraciou ide o samostatný fenomén, ktorý sa vyvíjal oddelene. Jeho korene siahajú do obdobia Rakúsko-Uhorska, kde Katolícka ľudová strana predstavovala opozíciu k uhorskej vláde. Pred prvou svetovou vojnou sa podarilo konštituovať Slovenskú ľudovú stranu, ktorej hlavným aktérom bol rímskokatolícky kňaz Andrej Hlinka. Po vzniku prvej Československej republiky sa táto strana stala najsilnejšou politickou silou na Slovensku disponujúcou približne tretinou voličských hlasov. Strana presadzovala nacionalistické požiadavky, pričom hlavnou témou sa stala autonómia Slovenska voči Prahe. Argumentovala najmä Pittsburskou dohodou, ktorá hovorila o federácii. V tridsiatych rokoch sa hnutie začalo radikalizovať pod vplyvom európskych politických zmien. V roku 1938, po získaní autonómie, rástol radikalizmus ešte viac. V tomto období sa prejavila orientácia na Nemecko, ktorá ovplyvnila aj ideologický a zahraničnopolitický smer.
Ideologické rozkoly
Rast radikalizmu vyvrcholil v roku 1938, ľudáctvo sa vtedy začalo deliť na radikálne krídlo zastúpené politikmi ako Vojtech Tuka a Alexander Mach, ktoré inklinovalo k antisemitizmu a bolo otvorene pro-nemecké, a na umiernené – konzervatívne krídlo, ktorému predsedal Jozef Tiso, prezidentská osobnosť slovenského štátu počas druhej svetovej vojny, ktoré sa postupne prispôsobovalo radikálnejším tendenciám. Po Salzburských rokovaniach v roku 1940 sa režim na Slovensku začal fašizovať aj v rovine antisemitizmu. Hoci antisemitské nálady boli prítomné už skôr (napr. v počiatočných fázach režimu, kde sa riešila židovská otázka), deportácie Židov a ich vylúčenie zo strany v roku 1942 znamenali radikálny posun. Počas druhej svetovej vojny ľudácka strana upevnila svoj monopol na slovenskej politickej scéne. Sila tejto strany spočívala aj v podpore od katolíckej cirkvi. Podpora ľudáctva a neskôr slovenského štátu mala viacero dôvodov. Okrem nacionalizmu a autonomistických ambícií zohrávala dôležitú úlohu aj obava z boľševizmu, proti ktorému vystupovala aj katolícka cirkev. Tiso a časť elity verili, že spojenectvo s Hitlerom ochráni slovenskú štátnosť.
Neoľudáctvo
Politológovia označujú neoľudáctvo ako predstavenie súčasnej krajnej pravice charakterizovanej výrazným nacionalizmom, polarizáciou spoločnosti a hľadaním nepriateľov voči „národnému kolektívu“ a preberaním mnohých prvkov z historického ľudáckeho režimu prispôsobujúc ich dnešným podmienkam. Využíva tradičné slovenské motívy a symboly, je teda úzko spojené so slovenskými dejinami, čo ho odlišuje od globálneho neonacizmu. Snaží sa udržiavať a oslavovať odkaz Jozefa Tisa a Slovenského štátu, kým historici a väčšina spoločnosti vníma Tisov režim ako autoritársky a spojený s deportáciami Židov, stúpenci neoľudáctva ho oslavujú ako hrdinu, ktorý „zachránil národ“. Oslavné ceremónie pri jeho hrobe a pokusy o jeho vyhlásenie za svätého nie sú len prejavom sentimentu, ale aj politickým aktom. Vytvára to alternatívny, romantizovaný pohľad na históriu, ktorý má slúžiť ako základ pre súčasnú identitu. Moderní radikáli odkazujú na Hlinkovu gardu, ktorá bola polovojenskou organizáciou Slovenského štátu. Namiesto jej historickej úlohy pri prenasledovaní Židov a opozície sa prezentuje ako „ochranca poriadku“. Rovnako sa preberajú aj heslá z čias ľudáctva, ako napríklad boj proti „zlým liberálom a Západu“. V 30. a 40. rokoch písali ľudáci v novinách Gardista, že „Západ je skazený“ a „boľševizmus je hrozba pre kresťanstvo“. Dnes sa tento naratív recykluje, no namiesto boľševizmu sa ako hlavný nepriateľ definujú migranti, liberáli, a „globálne elity“. Zásadný je v tomto kontexte aj antisemitizmus, ktorý bol neoddeliteľnou súčasťou historického ľudáctva. Hoci sa dnešní extrémisti snažia vyhnúť priamym antisemitským či rasistickým vyhláseniam kvôli trestnému stíhaniu, ich rétorika často odkazuje na sprisahanecké teórie alebo namiesto toho používajú symboliku, narážky a dvojzmyselné vyjadrenia. Dnes sa prejavuje v kampaniach proti migrantom, proti potratom a proti liberálnym hodnotám, pričom často používa argumenty o „vymieraní národa“ a potrebe „ochrany kultúry“. Prostredníctvom kampaní zdôrazňujúcich nacionalistické a etnické rozdiely sa prejavuje snaha niektorých skupín legitimizovať radikálny nacionalizmus, často pod zámienkou ochrany národnej identity alebo protiimigračných postojov, často využívajúc symboliku a názvy spojené s fašistickou históriou. Ich rétorika je často naviazaná na témy ako „ochrana slovenského národa“. Mnohé z týchto skupín sa prezentujú ako ochrancovia katolíckych hodnôt, pričom tieto hodnoty interpretujú v nacionalistickom kontexte. Po roku 2020 došlo k zvýšenému prejavu radikálneho kresťanstva a extrémistických prúdov na Slovensku. Hnutia ako ĽSNS síce kvôli tlaku zo strany generálneho prokurátora zdržujú ostrejšej rétoriky, stále stavajú svoje základy na radikálnom nacionalizme a populistických motívoch boja proti imigrantom, liberálom či menšinám. Vývoj pravice po roku 1989 ukázal prechod od neoľudáckych politických zoskupení ako Hnutie za oslobodenie Slovenska k modernejším formám pravicového extrémizmu, ktorý však stále využíva podobné motívy—boja proti imigrantom, liberálom alebo menšinám. Súčasné hnutia, ako napríklad ĽSNS, nemajú politický monopol. Naopak, operujú v demokratickom prostredí a musia získavať hlasy. Ich stratégia sa preto sústredí na populizmus a vyvolávanie strachu a polarizácie v spoločnosti. Súčasné prejavy zahŕňajú prázdne heslá, demonizáciu menšín či politických oponentov a propagandu, ktorá často predznamenáva konflikt alebo vojnu, hoci oficiálne deklaruje opak. Na rozdiel od minulosti nie je neoľudáctvo oficiálne podporované slovenskou katolíckou cirkvou. Hoci sa niektorí radikálni kresťania pridávajú k extrémistom, cirkev ako inštitúcia sa od nich dištancuje. Neoľudáctvo sa často prekrýva s inými ideológiami, najmä s neonacizmom, s ktorým má spoločné motívy ako radikálny nacionalizmus, hľadanie nepriateľov, rasistické či antisemitské prvky. Toto prekrývanie výrazne komplikuje vnímanie ľudáctva ako „len“ historického fenoménu. Tento jav tak neostáva iba historickým faktom, ale pretrváva v určitých formách aj v súčasnej slovenskej politike a spoločnosti.
Súčastnosť
Ľudáctvo teda nie je len historickým dedičstvom, ale stále živou ideológiou, ktorá sa vyvíja spolu so spoločenskými a politickými zmenami. Pochopenie jeho histórie a ideologických základov je nevyhnutné pre správnu interpretáciu mnohých sociálnych a politických napätí, ktoré dnes na Slovensku pretrvávajú. Analýza neoľudáctva zároveň pomáha odhaliť, ako sa historické reflexie môžu zneužiť na posilnenie extrémistických a populistických prúdov v modernej spoločnosti. Keďže je formou vlastného slovenského fašizmu je tendencia sa k tomu vracať.
