V Česku si každý den vezmou život tři až čtyři lidé. Tuzemsko zároveň patří k státům s nadprůměrnou mírou sebevražednosti v rámci Evropské unie. Odborníci mluví o tzv. „tiché epidemii“. O ztrátě smyslu života, únavě ze společenského tlaku a izolaci, která nejvíce dopadá na starší muže, ale stále častěji i na mladé lidi vyrůstající v prostředí neustálých výkonů a porovnávání.
Podle údajů z roku 2023 spáchalo v České republice sebevraždu 1 253 lidí, z toho 1 019 mužů a 234 žen. U mladších lidí, zejména ve věkové skupině 15 až 29 let, jde sice o menší počet, ale o vyšší podíl na všech jejich úmrtích. Tuzemsko také vykazuje přibližně 11,6 sebevraždy na 100 000 obyvatel, což je nad průměrem Evropské unie.
Tomuto tématu se tentokrát rozhodl věnovat umělec TRAWART. Jeho text k nově vydané performance přinášejí Studentské listy.
Doba je uponáhľaná. Každý deň sa naháňame za termínmi, peniazmi, uznaním, za ilúziou, že ak budeme rýchlejší, všetko stihneme. Ale čím viac sa ponáhľame, tým viac sa strácame. Seba, svoje korene aj tiché zastavenie, ktoré kedysi na konci roka bolo samozrejmosťou.
Žijeme v čase, keď sa dni prelievajú jeden do druhého tak rýchlo,
že si sotva všimneme, kedy niečo začína a kedy končí.
Ráno sa prebúdzame do hluku, večer zaspávame do ticha, ktoré nie je pokojom, ale prázdnotou.
Ponáhľame sa, ale už ani nevieme, prečo.
Naši predkovia vnímali koniec roka ako možnosť zastaviť sa a obzrieť sa.
Nie z nostalgie, ale z múdrosti.
Vedeli, že aj rok potrebuje zomrieť, aby sa mohol zrodiť nový.
Mladí ľudia dnes vyrastajú vo svete, ktorý sa nikdy nezastaví.
Nebojujú len s tlakom spoločnosti, bojujú s prázdnotou, ktorú vytvára strata duchovného zmyslu.
Od detstva počúvajú, že musia byť výkonní, že musia uspieť, že ich hodnota sa meria podľa toho, čo dokážu.
A tak sa učia žiť v zhone a nekonečnom prúde informácií, očakávaní a tlaku, ktorý sa nedá uniesť. Na povrch to vyzerá ako sloboda, ale vo vnútri je to klietka.
Klietka zo strachu, že nebudú dosť.
Že sklamú. Že zostanú pozadu.
A keď sa konečne zastavia, zistia, že v tom tichu počujú niečo, čoho sa boja najviac – samých seba.
Úzkosti, depresie, panické ataky, vyhorenie.
To nie sú slabosti, to sú signály duše, ktorá kričí o pozornosť.
Stúpa počet psychických porúch, úzkostí, samovrážd. Ľudia sa topia v hluku, a pritom volajú po pokoji. Hľadajú svetlo, ale boja sa tmy, ktorá k nemu vedie.
Za úsmevmi na sociálnych sieťach sa skrýva tichý tlak,
ktorý nás núti byť neustále šťastnými, úspešnými, vyrovnanými.
Byť stále v pohybe, stále vo svetle, stále „v poriadku“.
A keď to nejde, prichádza zúfalstvo, ktoré sa mení na bolesť.
Naučili sme sa tváriť, že bolesť neexistuje,
že zlyhanie je hanba a smútok slabosť.
A tak sa na nás usmievajú stovky dokonalých tvárí,
zatiaľ čo vnútri rastie ticho, ktoré sa mení na prázdno.
Lenže duša sa nedá oklamať.
Keď ju príliš dlho držíme v maske šťastia,
začne sa dusiť a volá o pomoc spôsobmi, ktorým často nerozumieme.
Zhasnime svetlá, zapáľme sviečku, spomeňme si na tých, ktorí už tu nie sú, aj na tie časti seba, ktoré sme cestou stratili.
A nechajme staré odísť, aby mohlo vzniknúť nové.
Práve preto má návrat k archetypom, symbolom a rituálom tak hlboký zmysel.
Nie k tým, ktoré sa zmenili na prázdnu tradíciu a stratili dušu pod nánosom zvykov či komercie,
ale k tým pôvodným – živým, pravdivým, spätým s prírodou a rytmom človeka.
Nejde o návrat k náboženským formám, ktoré dnes často opakujeme bez pochopenia,
ale o znovuobjavenie vnútornej reči symbolov, ktoré v nás boli odjakživa.
Rituál v pravom zmysle nie je kalendárny zvyk.
Je to okamih, keď sa dotkneš niečoho väčšieho, než si ty sám.
Keď sa v tebe prepojí minulosť, prítomnosť a budúcnosť.
A ty si na chvíľu spomenieš, kto si, kam patríš, odkiaľ prichádzaš.
Rituály nám pripomínajú, že ľudská duša sa nezmenila.
Že aj dnes potrebujeme oheň, ktorý očistí.
Kone, ktoré nás prenesú cez tmu.
Runy, ktoré chránia.
A atrament, ktorý uchová príbeh, aby nezmizol v prachu zabudnutia.
Halloween sme zmenili na karneval masiek, na hru, na estetiku strachu. Ale jeho pôvodný zmysel, Samhain, bol hlbší. Nebol o strašení, ale o porozumení smrti. O prijatí koncov.
Samhain nie je len sviatok mŕtvych. Je to sviatok života, ktorý si uvedomuje svoju krehkosť.
Samhain nebol o smútku, ale o rovnováhe.
O pochopení, že svetlo a tieň patria k sebe.
Že len ten, kto sa dokáže pozrieť do tmy, naozaj chápe zmysel svetla.
Bol to čas vnútorného ohňa, ktorý páli všetko, čo už nemá ostať, aby sa v popole mohlo zrodiť niečo nové.
Je to čas odovzdania a dôvery.
Čas, kedy človek smie povedať: „Už nemusím mať všetko pod kontrolou. Stačí, že som.“
Možno práve v tom nájdeme samých seba.
Nie v hluku sveta, ale v tichu duše.
Nie v zhone času, ale v jeho pozastavení.
Nie v strachu, ale v odvahe prijať to, čo je.
Super,si topka😘😘😘
Zaujímavý pohľad na veci.