Meme, vojenské video montáže filmových blockbusterov a videohier či ASMR videá zo zásahov jednotiek ICE na oficiálnych účtoch Bieleho domu. Na prvý pohľad odrazy dystopickej reality sú však iba modernou odpoveďou na starú stratégiu cieleného informovania obyvateľstva. Takto sa menili nástroje politickej komunikácie a samotná propaganda počas histórie.
Vzostup masmédií
Napriek tomu, že propaganda je oveľa starší koncept, to ako ju vnímame dnes ovplyvnil rozmach masmédii od 20. rokov minulého storočia. Na začiatku 40. rokov, tesne pred vstupom Spojených štátov do 2. svetovej vojny, vlastnilo rádio okolo 75 % domácností. Rádio sa tak stalo médiom s najväčším rozsahom. Vysokej popularite sa tešili hlavne „fireside chats“ alebo rozhovory pri krbe – v sérii 30 večerných rozhovorov adresoval poslucháčov už od tridsiatych rokov samotný prezident Franklin D. Roosevelt. Tieto rozhovory informovali o štátnej politike a zároveň sa snažili získať si dôveru občanov.
Neskôr v roku 1941 založila vláda Úrad pre cenzúru. Tento úrad vypracoval súbor nariadení, ktoré napomínali rádiové stanice a printové média pred šírením podrobných údajov o pohybe a polohe vojenských jednotiek pre bezpečnostné dôvody a možný odposluch nepriateľov. O to, aby bola verejnosť „správne informovaná“ o priebehu vojny sa starali aj iné úrady, napríklad Úrad pre vojnové informácie (Office of War Information).
We Want You!
Americké plagáty z obdobia oboch svetových vojen (ale aj po nich) sú kultovne známe. Farebné, s krátkymi heslami a kreslenými hrdinami, strýkom Samom, ktorý hľadá práve vás, či ženskou silou vo vojne. Ich cieľom bolo jednoducho odkomunikovať informácie, pozdvihnúť morálku doma aj v zahraničí alebo naverbovať nové sily. V tejto snahe vznikli však aj také, ktorých odkaz dnes vyznie viac komicky ako seriózne. Príkladom je plagát, ktorý nabádal Američanov, aby vstúpili do klubov a zdieľali autá či jazdy s ostatnými, a tým šetrili pohonné zdroje. Aké heslo by mohlo motivovať lepšie než „Keď jazdíš sám/a, jazdí s tebou Hitler!“?
Iné plagáty sa naopak snažili v ľuďoch vyvolať strach alebo paranoju. Loose Lips Sink Ships (nepozorné reči potápajú lode) a obdobné plagáty pripomínali priemerným Američanom, že by za žiadnych okolností nemali spomínať pohyb vojska, námorné operácie, a ani muníciu, ktorou americká armáda oplývala. Priemerný občan by sa k týmto informáciám pravdepodobne nikdy nedostal, no môžeme sa domnievať, že takouto rétorikou vláda „preniesla“ zodpovednosť aj na širokú verejnosť, a tým ju ešte viac zaangažovala do vojenského snaženia krajiny a jej spojencov.
Prvá televízna vojna
V 50. rokoch začala narastať popularita televízie a s ňou aj číslo tých, ktorí ju vlastnili. Televízne spravodajstvo na prelome 60. a 70. rokoch v USA informovalo o vojne vo Vietname v ranných aj vo večerných správach. Stala sa preto známou ako „prvou televíznou vojnou“. Verejnosť si sama mohla porovnať správy o pozitívnom postupe jednotiek šírenými vládou a s realitou, ktorú videli na svojich obrazovkách. Práve to zmenilo verejnú mienku a vyústilo do stupňujúcej sa kritiky vojny aj Washingtonu. Ku koncu vojny zároveň vyplávali na povrch tajné informácie, ktoré Nixonova vláda tajila médiám a verejnosti. Do redakcie The New York Times sa dostali tak zvané Pentagon Papers – 7000-stranový dokument, ktorý opisoval utajené operácie, okrem iných aj bombardovanie Laosu a Kambodži.
Mnohí sa ale zhodujú, že televízia slúžila viac propagande Bieleho domu ako proti nej. Správy informovali ojedinele o počte mŕtvych, dehumanizovali Vietnamcov a nektriticky reportovali o postupoch armády. Vo svojom článku pre The Guardian o mýte médii a vojne vo Vietname Norman Solomon, americký novinár a aktivista, poukazuje na niekoľko faktov, ktoré podporujú tento názor. V roku 1967 týždenník Newsweek v prieskume zistil, že 64 % Američanov podporuje vojnu viac práve vďaka televíznemu spravodajstvu. Ďalej uvádza, že po masakri v My Lai, počas ktorého americkí vojaci zavraždili niekoľko stoviek neozbrojených civilistov, žiadna z popredných spravodajských agentúr o incidente neinformovala až do roku 1969.
AI videá, montáže útokov a ASMR videá deportácií
Oficiálne účty Bieleho domu majú na sociálnych médiách v priemere 7 miliónov sledovateľov. Vláda prezidenta Donalda Trumpa si uvedomuje vplyv týchto platforiem, hlavne na mladšie publikum, a okrem serióznych správ denne zdieľa meme, ktoré oslavujú prezidenta a hnutie MAGA, zostrihy útokov z vojny na Blízkom východe, ale aj videá vygenerované umelou inteligenciou.
Zdroj: @SecKennedy cez X
Okrem príspevkov vygenerovaných umelou inteligenciou alebo s označením „upravené pomocou AI“ sa stali terčom najväčšej kritiky videá, ktoré ukazujú reálne ciele zamerané vojenskou technikou. V jednom z týchto videí je operácia Epic Fury v Iráne časťou hry Wii Sports. Zábery zneškodnenia a výbuchov cieľov sú prestrihané tými z hry a doplnené popismi ako „Strike!“.
Sociálne siete tiež zasiahla vlna reakcií na videá z razií agentov amerického migračného úradu (ICE). Niektoré sú zostrihané s filmovými scénami, najbizarnejšie možno so scénou z filmu Shrek. Iné majú hashtag ASMR (autonómna senzorická meridiánová reakcia, teda príjemný pocit zo zvukových vnemov) a zobrazujú presun zadržaných osôb migračným úradom. Mnohí používatelia sociálnych sietí tieto videá označili za dehumanizujúce a odpudivé.
Tak ako sa Američanom prihováral F. D. Roosevelt cez rádiové vysielače, sa v 21. storočí prihovára miliónom sledovateľov Donald Trump na TikToku, Instagrame alebo na platforme X. Sociálne siete v sebe spájajú všetky potrebné vlastnosti média propagandy a politickej komunikácie – rýchlosť a masovosť. Pri kvante informácií, s ktorým sa bežný používateľ stretáva, je zároveň náročné filtrovať dezinformácie alebo správy vytiahnute z kontextu.